pm.mymon.name

Nádhera. To teda bude na konci kolos. Na drôtiky a pod strop s tým .-)

Progress 11: Modul Quest Joint Airlock je prechodová komora na zabezpečenie výstupu kozmonautov z Medzinárodnej vesmírnej stanice do voľného kozmu. Umožňuje výstup až dvoch kozmonautov v amerických (EMU) alebo ruských (Orlan) skafandroch. Modul je 5,5 m dlhý a maximálny priemer je 4 m. Bol vynesený na palube raketoplánu Atlantis počas misie STS-104 v roku 2001. Na vonkajšom povrchu sú umiestnené dve nádrže s kyslíkom a dve s dusíkom.

Progress 12: Modul Leonardo patrí k viacúčelovým logistickým modulom. Je to najznámejší modul MPLM (Multi Purpose Logistic Module). Leonardo bol pri misii STS-133 pripojený ku komplexu stanice ISS nastálo a slúži ako skladovací modul. Teoreticky by v ňom mohli byť umiestnené experimenty, ich vzorky alebo výsledky. Modul bol vynesený 24. februára 2011.

Progress 13: Rassvet ( Рассвет), konštrukčné označenie MIM-1- malý výskumný modul-1, je jedným z modulov ruského segmentu Medzinárodnej vesmírnej stanice (ISS). Je druhým z troch príspevkov Ruska do výskumného programu stanice ISS.

Progress 14: Sojuz-TMA je revízia kozmickej lode Sojuz, ktorú v roku 2010 nahradila Sojuz TMA-M. Používa ho Ruská federálna kozmická agentúra na vesmírne lety s ľudskou posádkou.

Progres 15: S0 Truss - Integrated Truss Structure je štrukturálna chrbtica Medzinárodnej vesmírnej stanice. Ide o takmer 100 m dlhý nosník, ku ktorému sú pripevnené štruktúry P1-P6 a S1-S6 a 4 páry solárnych panelov s celkovým výkonom 110 kW, radiátory termoregulačného systému, nepretlakové plošiny pre experimenty a ďalšie zariadenia.

Progress 16 a 17: S1, P1 Truss. Tieto nosníky (označované ako Port and Starboard Side Thermal Radiator Trusses) sú pripojené k nosníku S0 a disponujú vozíkmi na prenos Canadarm2 a astronautov k pracovným miestam okolo vesmírnej stanice. Na každom sú pripevnené tri radiátory termoregulačného systému, cez ktoré preteká 290 kg amoniaku. Nosník S1 bol vynesený letom STS-112 v októbri 2002 a nosník P1 letom STS-113 v novembri 2002. Podrobný návrh, testy a výroba oboch nosníkov bola pridelaná firme McDonnell Douglas (teraz Boeing) v Huntington Beach, Kalifornia. Prvé časti boli vyrobené v roku 1996. O tri roky neskôr bol dodaný prvý nosník.

P1


S1

Progress 18:

Tak v stovke je to veru parádne.
Ide ti to peken od ruky.

to je resize na 1:75, čiže ešte väčšia krava

ešte by ma zaujímalo, prečo sú tie prechodové moduly zalomené, pozeral som aj nejaké video na youtube,
ale ten zaklínač hadov ma uspal skôr, ako som to pochopil

Tieto prechodové tunely označené ako PMA, majú tvar akoby kosého kužeľa, kde je na jednom konci užšia časť a na druhom širšia.Najväčší priemer je cca 2,5 metra a ten užší 1,6 metra. Na tom širšom je stretávací uzol CBM (Common Berthing Mechanism) určený pre spájanie modulov ISS, na jeho užšom konci je umiestnené aktívne stretávacie zariadenie APAS (Androgynous Peripheral Attach System) pre spojenie americkej a ruskej časti ISS (PMA-1), alebo pre pripojovanie bývalých raketoplánov. Keď sa raketoplán blížil k stanici ich vzájomná rýchlosť bola rádovo centimetre za sekundu. Akonáhle došlo k spojeniu, západky automaticky spojili obe telesá. Podobné typy sa používali na pripájanie raketoplánov k MIRu. Vyvinula ich firma BOEING. No prečo majú taký tvar som nikde nenašiel avšak predpokladám, že ide o to aby sa pri pripojení obyčajný valcový tunel pod tlakom nepohmoždil a nedeformoval. Takže podľa mňa to má asi účel pre posilnenie stability konštrukcie, prechodového tunela. No na 100% to budú vedieť len vo firme BOEING.