som späť s novým modelom. Bude to skutočne netradičný kúsok - 6 kolesové čudo od Tyrrellu!
Isto Vás hneď napadne otázka, prečo 6 kolies? Trochu som po príbehu toho auta samozrejme pátral a tu je vysvetlenie. V polovici 70-tych rokov pravidlá F1 tvrdili, že predná šírka auta nemôže prekročiť 1,5 m. To by však pri zachovaní bežných proporcií kolies znamenalo, že by kolesá vytŕčali spoza predných krídel. Inžinieri Tyrrellu ale chceli stoj čo stoj prednú nápravu ukryť poza krídlo (v tomto prípade skôr radlicu) a zlepšiť tak aerodynamiku. Riešenie? Použiť veľmi malé kolesá. Pri testovacích jazdách sa ale zistilo, že takéto dve drobné kolieska vpredu nepostačujú na efektívne ovládanie. Preto sa v Tyrrelly rozhodli pre radikálny krok – predné nápravy budú rovno dve! Môže to vyzerať ako šialený krok, ale mal svoje výhody. Auto bolo rýchle hlavne na rovinkách (malé kolesá skryté za krídlom nemuseli rozrážať vzduch tak ako autá konkurencie). Taktiež bolo auto veľmi dobre ovládateľné v dlhých, tiahlych zákrutách. Naopak, autu sa darilo menej na členitých okruhoch plných častých a rýchlych zmien smeru.
A takto sa zrodil Tyrrell P34 pre sezónu 1976. Jazdecké duo tvorili Francúz Patrick Depailler a Juhoafričan Jody Scheckter. Zaujímavé je to, že zatiaľ čo Depaillerovi sa auto páčilo a jazdilo sa mu na ňom dobre (budem stavať práve jeho monopost), tak Scheckter o ňom vyhlásil, že je „piece of junk“ a na konci sezóny tím opustil. Iróniu osudu je fakt, že práve Jody Scheckter zaznamenal jediné víťazstvo tohto stroja na Švédskej GP v Anderstorpe. Zásluhou ďalších deviatich pódiových umiestnení oboch jazdcov sa podarilo Tyrrellu získať tretie miesto v klasifikácii konštruktérov.
V nasledujúcej sezóne (1977) tým pokračoval so 6 kolesovým tátošom. Konštruktéri pripravili zmeny (auto rozšírili) ale namiesto zlepšenia výsledkov prišiel opak. Auto už nemalo taký sľubný potenciál. Mohla za to hlavne výrazná nadváha – auto malo o 86 kg viac, ako bola udávaná minimálna hmotnosť všetkých súperov – 575 kg. V sezóne 1977 preto P34 vo verzii B až tak nezažiaril a preto sa Tyrrell v roku 1978 vrátil k štandardnej 4 kolesovej konštrukcii.
Netreba zabúdať, že po 6 kolesových variantoch pokukovala v tom období aj konkurencia (March, Williams či Ferrari). Tie sa ale nikdy na preteky nedostavili, z kuriózneho dôvodu, žiaden pneumatikársky koncern nemal záujem vyrábať maličké kolesá a navyše v 80-tych rokoch F1 nakázala, že monoposty musia mať maximálne 4 kolesá. Ale to už je iný príbeh.
Takto vyzerá moja predloha.
Začal som tradične kolesami:
A pokračoval som trochu menej tradične motorom. Už som v stavbe trochu ďalej, ale nie každý deň je pekné počasie na fotky:
