Ďakujem Robo za tvoj príspevok a odvahu sa pustiť do zložitejšej tematiky.
No asi som opäť dal nevhodnú tému podľa počtu reakcií. Je mi jasné, že prostredníctvom niekoľkých viet nie je úplne reálne vysvetliť proces preklápania predlohy do papierových dielov. Tak skúsim aspoň niečo za seba.
Postup kreslenia
Ja mám dva odlišné prístupy, podľa toho, či tvorím z 3D modelu alebo navrhujem model iba v 2D pohľadoch. Či robím 2D alebo 3D, záleží na komplexite predlohy (čím viac detailov a tesného usporiadania, tým vhodnejšie robiť 3D) a tiež na základe dostupných podkladov (ak mám napr. podrobné 2D pohľady k nákladiaku, nevidím dôvod to celé pracne preklápať do 3D).
Pri tvorbe v
2D prostredí tvorím diely postupne alebo po celkoch. Pri nákladiaku začínam spravidla rámom - potom k nemu dokreslujem jednotlivé časti a tak ďalej. Ak idem spracovať nejaký diel, ten nakreslím už do hotového stavu, vrátane všetkých detailov a označení. Tvorím model "zvnútra von". Samozrejme vždy sa nájdu nejaké kolízie alebo prehliadnuté detaily, ktoré nepasujú do kopy a je potrebné ich upraviť. Celkovo platí, že pri kreslení čisto v 2D je potrebných viac korekcií, práve z tohto dôvodu. Pri komplikovanejších dieloch, si sem-tam pomôžem, že nakreslím daný diel v 3D a rozložím obšívku, s ktorou sa vrátim do 2D a vyšperkujem to.
Ak robím aj
3D model, ten konštruujem tak, ako to bude vyrobené z papiera, vrátane hrúbok materiálov, spojov, atď. 3D model urobím na komplet, až potom začínam vytvárať 2D dieliky, čo už pôjde relatívne pohodlne. Pri tvorbe 3D modelu si pomáham tzv. "dummy dielmi" niektorých celkov a zostáv, čo sú vlastne hrubé vonkajšie obálky, ktoré slúžia na dočasnú imitáciu častí, ktoré spracujem neskôr, no je potrebné ich zosúladiť so zvyškom modelu.
Proporcie a rozmery objektov
Dodržanie reálnych proporcií a rozmerov jednotlivých častí je kľúčové pre finálny efekt. Aj do detailov prepracovaný model môžu pokaziť na prvý pohľad viditeľné nepomery. Ak máme dostupné kvalitné podklady (napr. výkres v mierke alebo 3D model), tak nie je problém zistiť správne rozmery a pomery objektov. V prípade menej kvalitných podkladov musíme zisťovať tieto údaje z viacerých zdrojov: dobre poslúžia schémy, katalógy a špecifikácie jednotlivých komponentov - a často aj mierne odlišné typy môžu pomôcť odhadnúť nejaký rozmer. Často aj fotografie umožnia zistiť nejaký rozmer s dostatočnou presnosťou (napr. porovnaním s detailom, čoho rozmery už poznáme). Tu akurát musíme dávať pozor na skreslenie perspektívou a samotnou optikou fotoaparátu (širokouhlé zábery logicky nebudú tie najlepšie na zisťovanie proporcií..).
Podľa skúseností s lepením podobných modelov od iných autorov, alebo aj mojich minulých modelov. Dobré veci treba nehanebne skopírovať.
Svätá pravda! Dobrou inšpiráciou sú modely na trhu, ako aj vlastné stavby kolegov (hoci aj v úplne iných kategóriach, než tá naša).
Zjednodušovanie alebo transformácia tvarov predlohy
Cieľom celej konštrukcie papieráku je preniesť časti reálneho predmetu do objektov, ktoré sa dajú vyrobiť z papiera, s ohľadom na mierku. Čím menšia mierka, tým väčší stupeň zjednodušovania si môžeme dovoliť. Ak sa jedná o tvarovo jednoduchšie celky, cieľom je ich navrhnúť alebo rozdeliť na základné útvary so zakrivením v jednej rovine, ako sú napr. hranol, valec, kužeľ a dvojrozmerné útvary. Ďalej to už je čistá deskriptíva.
Kritické sú zložité tvary, ktoré na predlohe majú
zaoblenia v rôznych smeroch. Tu je potrebná transofrmácia do objektu, ktorý
sa skladá zo segmentov, ktoré sú ohnuté iba v jednej rovine (napr. cípiky obšívky guľovej polochy). Počet segmentov a spojov je na nás - čím viac, tým vernejšia replikácia predlohy, ale aj komplikovanejšie lepenie, je to vždy akýsi kompromis medzi týmito hľadiskami. Prípadnú "kostrbatosť" môžeme stále zjemniť dodatočným tvarovaním po zlepení alebo v prípade prefarbovania, aj brúsením.
Pokiaľ sa jedná o
objemnejšie a väčšie diely, tie robím zvyčajne duté, ako krabičkové diely. V prípade potreby ich ešte môžem z vnútra
vystužiť nejakými
rebrami, aby veľké plochy neprepadávali. Ak sa jedná o tvarovo alebo usporiadaním zložitejšie diely či obšívky, vnútorná kostra vie byť dobrou pomôckou. Preferujem poľský spôsob riešenia objektov, s "tupými spojmi" a
uprednostňujem lepené ostré hrany, než ohýbané.
Spoje obšívok sa snažím
ukryť do takého miesta, kde budú najmenej viditeľné (alebo vôbec). Ale ak skutočný objekt má nejaký šev (napr. zvar), tak aj to je možné pekne naznačiť vhodným umiestnením spoja obšívky.
Menšie diely a tie, kde potrebujem mať zosilnené, riešim
plné. Buď vrstvením materiálu ("sendvič" vrstvený z viacerých podlepených dielov) alebo stáčaním plného či hrubostenného valca. Takéto diely môžeme následne upravovať brúsením a získať tak pekné zaoblené prechody a hrany. Nevýhoda plných dielov je, že
zvyšujú hmotnosť častí modelu. Hranica, kde už radšej aplikujem plné diely je niekde okolo
2-3 mm najmenšieho rozmeru.
Pri transformácii predlohy do papierových objektov musíme brať zreteľ aj na výslednú geometriu a pevnosť modelu. Pri rozmernejších celkoch je vždy vhodné myslieť aj na nejaký prepojovací element, ktorý vystuží našu zostavu a podrži po kope.
Plastické vs. kreslené detaily
Keďže robím prefarbované modely, neriešim textúry. Ale občas už niektoré detaily sú príliš malinké na stvárnenie. Tie buď vyrobím z doplnkových materiálov, naznačím po farbení, alebo
experimentujem rôznymi technikami na napodobnenie týchto textúr a detailov povrchu.
